5. APRÍL

Pochybnosť by mala byť považovaná za horšiu ako smrť. Prečo? Pretože keď pochybuješ o sebe alebo o Bohu, je to skutočný začiatok tvojho rýchleho konca.

Ľudské v nás cíti, že sme buď najnižší alebo najvyšší. Keď sa stotožní s najnižším, vraví: „Som zbytočný, som ničím“. Takýmto spôsobom prichádza do popredia vitál a snaží sa získať súcit. Ale zakaždým, keď prídu pochybnosti, a my cítime, že nie sme Božím nástrojom, podceňujeme svoje schopnosti. Koľkokrát o sebe pochybujeme, podceňujeme sa, ubíjame sami seba! V okamihu, keď pochybujeme, že Boh je v nás, na zlatej tabuľke nášho srdca sa objaví tmavá škvrna. Keď sa nemáme radi, tvár slnka je zahalená mrakmi. V okamihu, keď podceňujeme svoje schopnosti a pochybujeme o sebe, v okamihu, keď zabudneme, kým večne sme, vtedy sme milióny míľ vzdialení od pravdy. Milujeme sa len vtedy, keď máme pocit, že sme niečo dosiahli, alebo zajtra, prípadne pozajtra niečo urobíme. To je ľudské v nás.

Načo je moje dosiahnutie,
ak mám strach,
že zajtra
sa to niekomu podarí lepšie ako mne?