25.Január



Obyčajný človek potrebuje nádej, aby urobil akýkoľvek pohyb vpred a ak nie je žiadny pohyb vpred, potom sa začne sebazničenie. Bez nádeje sa život pre obyčajného človeka stáva stojatou nádržou. Ale ak máš úprimnú ašpiráciu, nemusíš sa trápiť, dostaneš všetko.


Ako sa môžeme vyhnúť tomu, že stratíme nádej? Musíme sa snažiť odvrhnúť zo svojej požadujúcej mysle všetky očakávania. To naša vonkajšia myseľ cíti, že niečo potrebuje alebo chce. Keď máme pocit, že niečo potrebujeme, svoju úlohu začína zohrávať nádej. Je to naša požadujúca myseľ, ktorá sýti našu vonkajšiu nádej. Ak dokážeme byť nad požadujúcou mysľou a zostať celý čas v spontánnosti srdca, potom budeme mať trvalý pocit vlastnenia božskej pravdy. Naše vnútorné srdce je vždy plné a úplné a nič nepožaduje. Keď nič nepotrebujeme, nádej ani nevstupuje do hry, pretože vôbec nie je potrebná. Keď zostaneš s ašpiráciou svojho srdca, si neustále zjednotený s Božou Vôľou a vtedy sa tvoja pozemská nádej premení na božskú nádej.


Nádej je sladká.
Nádej je osvecujúca.
Nádej je napĺňajúca.
Nádej môže byť večná.
Preto sa nevzdávaj nádeje
Ani na sklonku svojho života.