Príchod do Ameriky

Sri Chinmoy prišiel do New Yorku 13. apríla 1964. Od roku 1964 do júna 1967 pracoval ako mladší konzulárny asistent na oddelení pasov a víz Indického konzulátu v New Yorku.

Sri Chinmoy má veľmi pekné spomienky na dni strávené na Indickom konzuláte. O tomto období svojho života hovorí: „Bol som chudobný, ale srdce som mal plné radosti. Hral som sa v záhrade nádeje. Moje srdce plné nádeje prekvitalo.”

Práca na konzuláte

Keď Chinmoy po prvýkrát prišiel do Ameriky, býval u svojho nesmierne láskavého sponzora Sama Spaniera a jeho najlepšieho priateľa Erica Hughesa. Eric bol k Chinmoyovi tiež veľmi láskavý. Jedného dňa Kailash-ben, žiačka z ašrámu Sri Aurobinda, povedala Chinmoyovi: „Ak chceš zostať v Amerike, musíš pracovať na Indickom konzuláte. Ináč budeš musieť po troch mesiacoch odísť.”

Začala na tom pracovať a zariadila všetko, aby Chinmoy mohol požiadať o miesto na konzuláte. Sri Chinmoy je svojej duchovnej sestre za jej pomoc nesmierne vďačný. O niekoľko dní bol Chinmoy pozvaný na konzulát na skúšku strojopisu. Pretože už niekoľko mesiacov na stroji nepísal, získal na tejto skúške iba 33 bodov. V ašráme písal 60 až 65 slov za minútu.

Povedali mu, že skúšku môže onedlho zopakovať, a tak začal usilovne cvičiť. O niekoľko dní zatelefonoval Chinmoyovi tajomník pána Lakhana Mehrortu, ktorý bol konzulom na oddelní pasov a víz. Tajomník požiadal Chinmoya, aby prišiel na konzulát.

Tentokrát na svoj veľký údiv Chimnoy nemusel robiť skúšku zo strojopisu. Pán Mehrorta si prečítal niekoľko jeho článkov a básní a videl v tomto mladíkovi niečo veľmi zvláštne. Pán Mehrorta bol sám vynikajúcim básnikom a najvyššou autoritou v indickom náboženstve a kultúre. Vybral na tú prácu Chinmoya, aj keď nemal ani stredoškolské vzdelanie.

Dnes, po viac než štyridsiatich rokoch, Sri Chinmoy je stále veľmi blízky pánu Mehrortovi, ktorý potom reprezentoval Indiu v rôznych krajinách. Bol veľvyslancom Indie v Sovietskom zväze a splnomocnencom pre Sri Lanku.

List od Dyuman-bhai

Chinmoy pracoval sedem hodín denne a dostával plat 210 dolárov na mesiac. Prenajal si malú izbu neďaleko Kolumbijskej univerzity. V byte spolu s ním bývali ďalší dvaja páni.

Jedného dňa Chinmoy dostal list od Dyuman-bhai, veľmi zanieteného pomocníka Matky a Sri Aurobinda. Hovorilo sa v ňom, že Matka Sri Aurobindovho ašrámu chce, aby jej Chinmoy poslal z Ameriky niektoré druhy jedla. Dyuman-bhai žiadal Chinmoya, aby každý mesiac poslal Matke balík, v ktorom by bol vaječný koňak, olivy, syrová nátierka, med, orechy a iné veci. Každý mesiac, po veľa rokov, Chinmoy oddane posielal leteckou poštou veľký balík pre osobnú potrebu Matky.

Neskôr, počas jednej z návštev Chinmoya v ašráme, mu Dyuman-bhai povedal, že päť hodín predtým, ako Matka opustila svoje telo, vypila trošku vaječného koňaku.

„Indovia nikdy neklamú!”

V tých časoch Chinmoy často cestoval metrom. Raz prišiel na stanicu a kúpil si žetón. Vložil ho do otvoru, ale závora sa nepohla. Chinmoy nechápal, čo sa stalo. Rozhodol sa, že si kúpi iný žetón. Zrazu sa tam objavil prednosta stanice. Spýtal sa Chinmoya: „Vložili ste žetón do otvoru?“ Chinmoy odpovedal kladne. „Odkiaľ pochádzate?“ znela ďalšia otázka. „Z Indie,“ odvetil Chinmoy. „Ó!“ zvolal prednosta. „Viem, že Indovia nikdy neklamú. Dovolím vám prejsť cez závoru. Keby ste boli z nejakej inej krajiny, nikdy by som vám nedovolil prejsť.“

Dôležitá návšteva z Indie

Raz na konzulát prišla správa, že z Indie príde Surendra Mohan Ghosh. Tento pán bol predsedom Kongresu bengálskej provincie. Navyše, v roku 1965 mal veľmi vysoké postavenie vo vláde a bol významným členom parlamentu.

Na konzuláte sa veľa hovorilo o tom, kto by mal ísť privítať takého významného hosťa na letisko. Atašé generálneho konzula sa začal obávať, keď sa dozvedel, že vybrali jeho.

Keď to počul Chinmoy, zasmial sa a povedal: „Prečo sa báť? Poznám toho pána veľmi dobre. Môžem ho ísť privítať.“

Všetci vedeli, že Chinmoy nikdy neklame, a tak sa tá správa dostala k atašé. „Teraz nie je čas na žarty,“ povedal atašé Chinmoyovi. „Naozaj ho poznáte?“ „Áno, pane,“ odpovedal Chinmoy. „Veľakrát som sa s ním rozprával. Pomohol mi získať pas. Je to veľmi blízky priateľ Nolini-da, hlavného tajomníka Sri Aurobindovho ašrámu. Ja som bol asistentom Nolini-da.“

A tak bol Chinmoy poverený, aby privítal významného hosťa. Surendra Mohan Ghosh bol nesmierne rád, keď nasledujúci deň uvidel Chinmoya na letisku. Surendra Mohan Ghosh bol po celé roky k Chinmoyovi veľmi láskavý. V jednom zo svojich listov mu napísal: „Veľa indických veľvyslancov odišlo do Spojených štátov, ale skutočný kultúrny veľvyslanec je Chinmoy.“

Surendra Mohan Ghosh bol veľmi blízkym žiakom Sri Aurobinda. Jedna nezabudnuteľná príhoda sa stala, keď bol Chinmoy ešte v Indii. Surendra Mohan Ghosh bol na jednej zo svojich pravidelných návštev v ašráme. Práve pili s Nolini-da čaj, keď vstúpil Chinmoy a chcel zobrať nejaké listiny. Nolini-da predstavil Chinmoya: „Chinmoy je jedinou autoritou pokiaľ ide o moje spisy a o mňa.“ V tom čase už Chinmoy preložil stovky článkov Nolini-da z bengálčiny do angličtiny.

Dvaja zvláštni priatelia

V čase, keď pracoval na konzuláte, mal Chinmoy dvoch zvláštnych priateľov. Títo priatelia boli nesmierne blízki jeho srdcu a duši. Teraz sú obidvaja jeho študentami.

Pán B. Ramamoorthy pracoval s Chinmoyom na oddelení pasov a víz. Niekedy sa stalo, že Chinmoy mal veľmi málo peňazí na jedlo. Ramamoorthy to nejako vycítil, pozval Chinmoya k sebea pripravil preňho vynikajúce indické jedlo.

Shivaram Trichur pracoval na účtovníckom oddelení. Chinmoy s ním veľakrát chodieval cez obedňajšiu prestávku do parku. Tam sedeli a rozprávali sa o veľkých duchovných Majstroch dávnej minulosti.

Prvé hudobné vystúpenie

V júni 1965 organizovala Ázijská spoločnosť zvláštny program o Indii. Požiadali Indický konzulát, aby našli niekoho, kto by zhudobnil tri básne starodávnych bengálskych básnikov a zaspieval ich. Túto úlohu zverili Chinmoyovi.

Chinmoy predniesol tieto piesne v Guggenheimovom múzeu. Všetci prítomní hlboko oceňovali jeho spev. Chinmoy dostal za svoje vystúpenie 40 dolárov. Keď vychádzal z múzea, pozrel sa na lampu pri bráne a uvidel tam Pána Krišnu. Pán Krišna tancoval, pretože všetky piesne, ktoré Chinmoy spieval, boli venované jemu a jeho milovanej Radhe.

Prvá prednáška

Prvá prednáška Sri Chinmoya v New Yorku sa volala „Hinduizmus: Cesta duše Indie“. Bolo to v roku 1965. Rabín zo židovskej synagógy oslovil Indický konzulát a požiadal ho, aby poslali niekoho, kto by im urobil prednášku o hinduizme. Generálny konzul S.K. Roy požiadal Chinmoya, aby túto prednášku urobil.

Sri Chinmoy, ako je známy teraz, uzavrel svoju osvecujúcu prednášku týmito krásnymi slovami: „Poznať hinduizmus znamená objaviť Indiu. Objaviť Indiu znamená cítiť dych duše. Cítiť dych duše znamená stať sa jedným s Bohom.“

Slová Sri Chinmoya sa hlboko dotkli srdca niektorých poslucháčov. Niekoľko úprimných hľadajúcich začalo prejavovať záujem o jeho filozofiu.

Sri Chinmoy začína svoju misiu

27.augusta 1965 – v deň 34. narodenín Sri Chinmoya – vyšlo prvé vydanie časopisu AUM. Tento malý časopis obsahoval najnovšie duchovné spisy a prednášky Sri Chinmoya. Vydavateľom časopisu bola vysoko vzdelaná Alo Devi Siddha, ktorá vydávala spisy Sri Chinmoya veľmi pozorne, uvážlivo a nesebecky.

Pán Ramamoorthy okamžite poslal jeden výtlačok časopisu Dr. S. Radhakrishnanovi, vynikajúcemu filozofovi, ktorý sa neskôr stal prezidentom Indie. Dr. Radhakrishnan odpovedal veľmi obsiahlym a precíteným listom, oceňujúc duchovnú výšku Sri Chinmoya. List prezidenta veľmi povzbudil Sri Chinmoya v jeho misii.

Dva nesmrteľné dary Matke Zemi

Začiatkom roku 1967 sa jedna študentka Sri Chinmoya z Jamaiky, West Indies, spýtala, či by ho mohla odfotografovať počas meditácie. Sri Chinmoy vstúpil do svojho najvyššieho vedomia a tak vznikla jedna čierno-biela a jedna farebná fotografia.

Táto posvätná fotografia je dnes známa ako Transcendentálny obraz. Sri Chinmoy povedal, že ak dal Matke Zemi počas svojho života jednu veľmi vzácnu vec, potom je to jeho Transcendentálny obraz. Jeho študenti si tento obraz nadovšetko cenia a používajú ho počas svojich modlitieb a meditácií, aby ich inšpiroval a viedol vo vnútornom živote.

27.augusta toho istého roku Sri Chinmoy zložil pieseň, ktorú nazval „Vzývanie“ (The Invocation). Sri Chinmoy a jeho žiaci spievajú túto pieseň piesní každý deň so zopnutými rukami. Je to veľmi dušeplné a modlitbyplné vzývanie Najvyššieho:

Najvyšší, Najvyšší, Najvyšší, Najvyšší! Klaniam sa Ti, klaniam. Môj život, Tvoj zlatý pluh. Mojej cesty Cieľ, Tvoj dušeplný Sen. Najvyšší, Najvyšší, Najvyšší, Najvyšší! Klaniam sa Ti, klaniam.

Najvyšší, som Tvoja žiarivá milosť. Môj svet, Tvoje Nohy Svetla. Môj dych, vták tvojej Vízie. Ty si jedna Pravda, jeden Život, jedna Tvár. Najvyšší, Najvyšší, Najvyšší, Najvyšší! Klaniam sa Ti, klaniam.

Rozlúčka s Indickým konzulátom

Sri Chinmoy odišiel z Indického konzulátu 13. júna 1967, aby sa mohol plne venovať neustále sa zväčšujúcej práci svojej duchovnej misie. Dodnes je veľmi vďačný svojim nadriadeným a kolegom. Niektorí z nich zostali jeho najbližšími priateľmi a nesmierne ho povzbudzovali v rôznorodých aktivitách na podporu svetovej harmónie.

Sri Chinmoy zvlášť spomína pána Mehrortu, o ktorom hovorí: „Zostanem večne a večne vďačný svojmu vysokováženému priateľovi Lakhanovi Mehrortovi. Napriek tomu, že som nemal dostatočné vzdelanie, zamestnal ma ako mladšieho úradníka na Indickom konzuláte.“