Mojich 3100 míľ

„Je čas“, povedal blednúci mesiac na oblohe, pozerajúc na bežca. „Uvidíme sa ešte, len bež...“ „Bojím sa“, povedal bežec, stojaci na štarte. „Prečo?“, spýtal sa vietor jemne pofukujúci a chladivý... “Ako môžem zvládnuť túto úlohu bez konca? Moja cesta ide ďalej a ďalej koho sa mám pýtať, kde sa to skončí...” “Prečo?”, spýtalo sa slnko, a na chvíľku zastalo. “Jednoducho”, povedal Majster s úsmevom “len bež...” “Som príliš slabý! Nemám energiu. Kde ju mám vziať na tomto bezútešnom mieste kde mám hľadať pomoc? Koho mám prosiť..” “Mňa!” povedal vietor, ktorý fúkal po krajine. “Tu som!” povedal strom a dotkol sa jeho ruky. “Mňa!” povedal dážď, ktorý sa husto lial. “Aj ja chcem pomôcť,” povedalo žiarivé poludňajšie slnko. “Vidíš?”, povedal jeho Majster, ktorý sa k nemu pridal. “Netreba sa báť, netreba sa vzdávať.” Bež ďalej...” “Telo ma neposlúcha! Bolí a trápi - svaly sú slabé, darmo sa snažím. Ako mám z toho uniknúť? Chcem ležať na tráve, mať pokoj, žiadny beh...” “To teda nie!” povedala cesta, vinúca sa vpred. “Neoddychuj, uvoľni sa, nechaj telo robiť to, čo má, ty len pozoruj jeho beh...” “A bolesť”, povedal bežec, “čo mám robiť s tým? Ničí ma a spútava, ja sa z toho zbláznim!” “Prečo?” spýtal sa Majster, ktorého prijal za svojho. “Prečo sa neoslobodíš necítiš v tom blaženosť? Uč sa to, keď bežíš...” “No ako mám násť mier pre svoju strnulú, starú myseľ? Neznáša toto miesto a nevidí dôvod, prečo bežať ďalej...” “Nájdi pekné miesto, kde sa môže uvoľniť, kde sa môže túlať a kde sa jej bude páčiť.” “Kde?”, spýtal sa, nie veľmi inteligentne. “Skús hľadať tu!” ukázal na srdce. “Dobré miesto na beh...” “Vidíš, môj syn, tvoja úloha sa končí. Posledný deň, už len pár krokov zostáva ubehnúť. Už žiadne sťažnosti od teba nepočuť. Tvoja duša je slobodná, šťastná a skutočná, len tým, že bežíš...” A zrazu zastal, sám nevediac, či chce šťastný a smutný, úplný a stratený “Len Tvoja Milosť, že sa to všetko stalo.” “Obaja sme zvíťazili”, povedal Majster a zdvihol jeho ruku. Pranab, Zlin 2008.02