Lenkin zážitok

Bolo to na začiatku júna 2007. V malebnej krajine zvanej Slovensko. Keďže ja nie som veľmi dobrá v zapamätávaní si názvov miest a obcí, dátumov a v akom časovom slede sa to celé odohralo (na to sú tu iní), tak sa pokúsim opísať aspoň zopár momentov, ktoré mi najviac utkveli v pamäti.

Musím povedať, že Svetový Beh Harmónie 2007 – teda jeho slovenská časť sa tento rok skutočne vydarila, teda vydarila sa vždy, ale tento rok bol zase o niečo lepší. Boli sme naozaj dobrý tím, v ktorom sa mi super „spolubehalo“ a spolupracovalo a mali sme naozaj dobré počasie a dobré ubytovanie a dobré jedlo a kapitána a podkapitánov a tak sme sa mohli spolu plaviť prúdom zvaným Harmónia.

Mne sa celkom splnil sen o trase, ktorá konečne viedla cez naše Tatry a tak som si to tam dostatočne užila. Aj keď bola škoda, že sme moc nevideli naše štíty, lebo boli schované do bielych našuchorených perín oblakov. Akurát na chvíľočku vykukol „Lomničák“ a hneď sa schoval. To mi bolo celkom ľúto lebo európska časť tímu teraz netuší aké sú tie naše Tatry naozaj krásne. V tomto tatranskom kraji sme mali veľmi pekné stretnutia s miestnymi školami a mládežou a tiež sme stretli niekoľko známych slovenských športovcov, ktorý pochádzajú z tohto kraja. Tento rok sme mali celkovo veľa pekných stretnutí s našimi úspešnými športovcami.

Veľmi pekné bolo stretnutie so zlatou olympioničkou Elenou Kaliskou a tiež s Michalom Martikánom v Liptovskom Mikuláši v areáli vodných športov. Je zaujímavé, že keď si spomeniem na slovenskú časť Svetového Behu Harmónie ´07, tak sa mi hneď vybavia dve spomienky.

Tá jedna je na srdečné stretnutie s Petrom Dvorským v Košiciach, ktoré bolo hneď na začiatku našej trasy. Pán Dvorský povedal veľa pekných myšlienok, ktoré nás potom sprevádzali počas ostatných dní. Tá druhá spomienka je už trochu menej príjemná aj keď dnes sa na nej veľmi dobre bavím. Každý deň na našej trase sme chytili aspoň jeden riadny lejak alebo búrku, ale keďže bolo leto, tak nám to až tak nevadilo.

Niektorí si to priam vychutnávali. Ja som si takúto jednu búrku vychutnávala po svojom… Blížili sme sa do Zvolena, chytila nás riadna búrka spojená s krupobitím a ja som sa nachádzala v tom čase v teple a suchu nášho auta. Teda šoférovala som prázdne auto, lebo zvyšok posádky (Peťo a Marek) vtedy bežali. Síce o prázdnom aute sa tu moc nedá hovoriť, lebo bolo v ňom teda všeličo. Nuž stalo sa mi nedopatrením, že som odbočila na „novú“ cestu diaľničného typu, uvedomila som si to hneď ako som sa na nej ocitla, ale to už bolo neskoro. Plán bol ísť po starej – menej frekventovanej ceste. V tom lejaku som teda musela ísť hodne dlhý kus cesty, kým som natrafila na najbližší exit, aby som sa mohla vrátiť na správnu cestu. Ono to však nešlo všetko len tak hladko.

Najskôr sa mi zahmlili veľmi rýchlo okná a nešli nijako odhmliť, vonku lialo ako z vodopádu a do toho padali krúpy, naše auto alebo skôr loď sa kývalo zo strany na stranu a ja som sa v tom všetkom potrebovala pozrieť do mapy. Do toho zazvonil Marekov telefón – polícia – „nechajte prosím p. Uličnému odkaz, nech mi zavolá na číslo, píšte si.. bla bla...“ no už si ho nepamätám ale opakovala som si ho veľakrát, aby som si ho zapamätala a podarilo sa.

Po tom, čo som zistila, že by mi pomohli asi len veslá a žiadne som tu nemala, som sa rozhodla zakotviť na kraji so zapnutým majákom a smerovkami. Kým som sa pozerala do mapy, telefóny na palubovke vyzváňali. Stále som mala pred očami tých dvoch tam vonku, ako už aspoň 5x vysypali krúpy z pochodne a sú dokonale premoknutí. Celkom rada by som si to s nimi vtedy ale vymenila. Vlastne som ich už mala dávno vymeniť.

Krúpy trochu ustali a okno sa mi podarilo utrieť a odrosiť a tak hor sa vpred. Sranda bola, že spolu so mnou odbočilo aj naše druhé auto, tak sme v tom aspoň boli viacerí. A tak sme spolu hľadali správny exit. Teda oni boli inde ako ja, ale chvála mobilom. Tak sme sa navzájom informovali o tom kde kto nemá odbočiť, lebo tade to nepôjde. Keď sme sa už točili celkom dlhý čas, tak som sa rozhodla ísť do najbližšej dediny a spýtať sa nejakého domáceho na správnu rýchlu cestu. Ten mi vysvetlil, že tá cesta je trochu zle značená a preto sme sa tam toľko točili a tak mi povedal kade máme ísť.

A tak ako to už v takýchto príbehoch chodí, nakoniec sme našli cestu aj všetkých zúčastnených a keď som videla, že tí dvaja zmoknutenci sa smejú, tak mi teda celkom odľahlo. Čakala som trochu aj „hukot“, že som to tak pekne zbabrala a veru celkom som sa aj hanbila. Neuveriteľné bolo, že aj po takejto strate času, sa nám podarilo prísť do Zvolena načas a spokojní a vysmiaty sme si tam užili pekné privítanie.

No nečakala som, že z týchto niekoľkých minút celej slovenskej časti sa stane taký dlhý príbeh. Ešte ich bolo celkom dosť, ale o nich možno napíše niekto iný. Toto bolo čosi zo zákulisia. Chcela by som vyjadriť svoju vďačnosť, že som sa mohla celej slovenskej časti zúčastniť a zažiť kopec krásnych chvíľ a kopec srandy a aj trochu dobrodružstva so všetkými skvelými ľuďmi, ktorí tam boli.

Ja som nás vnímala ako naozaj dobrý tím, ktorý v harmónii a priateľstve dokázal takmer všetko. A keď sme to dokázali my, tak mi bolo jasné, že by sme to mohli dokázať úplne všetci. Zase raz som si uvedomila aké pekné srdcia majú Slováci zo všetkých kútov tejto krásnej zeme. Dúfam, že sa budem môcť zúčastniť aj Slovenskej časti Svetového Behu Harmónie 2008.