Detstvo

Sri Chinmoy Kumar Ghose (čítaj šri činmoj kumar ghoš) sa narodil 27. augusta 1931 vo východnom Bengálsku (dnešný Bangladéš), v krajine povestných tigrov, riek a džunglí. Prišiel na svet ako siedme, najmladšie dieťa prostej a zbožnej bengálskej rodiny. Niektorí členovia rodiny hovorili, že ľudia, narodení v mesiaci Bhadra (po bengálsky august), sú od prírody neposední a obracajú všetko hore nohami. Iní stáli na strane matky, ktorá neustále tvrdila, že jej najmladšie dieťa je ten, kto hrá v nebi na zlatý bubon kozmických bohov a určite prinesie celej rodine dobré meno, povesť a slávu. Dva roky po jeho narodení mal jeho starší brat Čitta víziu, keď sa mu vo sne zjavila žiarivá postava a povedala mu: „Najmladší a najdrahší syn vo vašej rodine je nanajvýš veľká duša. Dávam ti za úlohu, aby si mu bol k službám.“

   Z času na čas brával svojho najmladšieho súrodenca so sebou do mesta, aby splnil jeho detskú túžbu. Počasj takejto cesty museli preplávať jednu z najširších indických riek, Karnapuli. V ten deň vrcholil monzúnový lejak a rozbúrená rieka zmietala drobnú loďku. Navyše, pri všetkej tej hrôze, sa v polovici cesty, asi tri kilometre od brehu, objavila v lodi povážlivá trhlina. Malá bárka začala beznádejne klesať a bolo otázkou iba niekoľkých minút, kým sa úplne potopí. Zdalo sa, že niet úniku, koniec sa neodvratne blížil. Až zrazu, nikto nevedel odkiaľ a ako, sa priamo pred potápajúcou loďou vynorila z rozbúrených vĺn prázdna malá loďka. Nikto nemohol uveriť svojim očiam. Všetci cestujúci doslova naskákali do zázračného plavidla. Presvedčení o zázračnej pomoci objímali malého chlapca, pretože cítili, že to bol práve on, kto privolal takú Božiu milosť.

    Školské roky boli pre energického a zvedavého chlapca neradostnou povinnosťou. Rád chodieval na breh rieky, kde mohol pozorovať plávajúce lode a člny, alebo sa s obľubou túlal v neďalekých horách na okraji džungle. Jedného dňa sa vydal hlbšie do hustého lesa. Tam sa znenazdania ocitol tvárou v tvár horskému levovi. Čo sa vtedy odohrávalo medzi desaťročným chlapcom a levom sa dá prirovnať k vnútornému rozhovoru dvoch duší, oslobodených na niekoľko minút od svojho telesného bytia. Sri Chinmoy sa ešte po mnohých rokoch živo pamätá na svoj zážitok, keď pri pohľade  do levích očí nezbadal hrozivý ani hladný pohľad kráľa džungle, ale milý a láskavý pohľad svojej matky, ktorá bola v tej chvíli v dedine vzdialenej desať kilometrov. „Stáli sme oproti sebe ticho a pokojne, a pretože som v jeho očiach videl tvár svojej matky, necítil som žiadny strach. Čím viac som sa pozeral do jeho očí, tým viac som cítil pocit lásky a miernosti, ktoré z nich vychádzali. Asi po piatich minútach som začal veľmi pomaly odchádzať preč, otočil som sa k levovi chrbtom a vydal som sa na spiatočnú cestu.“