5 December
Everest ultrabehu
(môj prvý 3100 míľový beh)
Všetko to začalo v januári 2005 v Číne, kde som strávil nejaký čas s mnohými
priateľmi v prítomnosti Sri Chinmoya. Tu som stretol svojho rakúskeho priateľa
Smarana, ktorého poznám z 1000-míľových behov, ktoré som predtým zabehol.
Rozprával mi o svojich zážitkoch z 3100-míľového (4991 km) behu, ktorý bežal
minulý rok. Tento závod bol vždy mojím snom od roku 2000, keď som začal behať
viacdňové závody. V roku 2000 som dokončil 10-dňový beh a potom som sa v rokoch 2000 až 2003 štyrikrát pokúšal o 1000-míľový beh, ale môj najlepší výkon bol 870 míľ (1400 km) za 15 dní. Vždy som rozmýšľal o 3100-míľovom behu, ale zdal sa mi byť príliš nákladný. Zaplatiť štartovné, kúpiť mnoho párov topánok, vitamíny a iné veci, nehovoriac už o 3 mesiacoch neplateného voľna z práce, počas ktorých bude treba platiť všetky účty doma. Ale tam v Číne som dostal pravú inšpiráciu. Tiež som vedel, že môj priateľ Pranab Vladovič z Trnavy, si podal prihlášku už v auguste 2004, takže by bolo úžasné, keby sme mohli bežať spolu. Tak som si povedal: „Pozri. Vždy si chcel bežať tento beh a chceš stráviť viac času v New Yorku v blízkosti Sri Chinmoya. Nemysli na peniaze. Ak ťa príjmu na závod, peniaze prídu." Takže som dal svoju prihlášku Rupantarovi, riaditeľovi Sri Chinmoy Marathon Teamu, a neostávalo mi nič iné ako trénovať a čakať, či budem prijatý.
Z behov, ktoré som absolvoval predtým, som vedel, že nie je až také dôležité,
koľko kilometrov nabeháš vo svojom tréningu, ale je oveľa dôležitejšie, koľko
kilometrov si nabehal za svoj život. Je to akoby sa tieto kilometre spočítavali a tvoje
telo sa stáva silnejším s každým kilometrom, ktorý zabehneš. Takže som ponechal
svoj tréningový plán rovnaký ako pri ostatných behoch. Behal som 6-krát do týždňa,
od utorka do piatka polmaratón, v sobotu maratón a v nedeľu polmaratón alebo 30
km. V pondelok som mal voľno. Už samotný tréning je pre mňa veľmi dobrá
duchovná skúsenosť. Musím zdisciplinovať môj vonkajší, ale aj vnútorný život.
Vstával som o 5:00, meditoval som a o 6:00 som vyrazil na svoj 21 km beh. Vrátil
som sa okolo 8:00 len aby som sa osprchoval a šiel do práce.
V marci mi môj ďalší priateľ, Róbert Zuščín z Kysaku oznámil, že aj on si podal
prihlášku. To bolo super. Boli sme traja chlapci z malého Slovenska, ktorí sa prihlásili na najdlhší závod na svete. Ale stále sme ešte nevedeli, či sme prijatí. Odpoveď prišla začiatkom apríla. Na závod bolo tento rok prijatých rekordných 14 bežcov a my traja sme boli medzi nimi!
Od tohto momentu sa začali diať zázraky. Firma Madal Bal, v ktorej ja a Pranab pracujeme, nám dala špeciálne voľno na časť závodu a taktiež peniaze na štartovné. Veľa našich známych a priateľov nám tiež finančne pomohlo. Takže sme
naozaj mohli stráviť skoro 3 mesiace v New Yorku, zaplatiť štartovné aj účty doma
a ešte nám ostali nejaké peniaze na topánky a ostatné veci.
Poznal som všetkých bežcov z ostatných behov, ktoré som bežal, okrem
Rainalda a Suprabha. Ale hneď od začiatku som si uvedomil, že aj oni dvaja sú
naozaj úžasní ľudia. Zvyčajne sa ľudia snažia skryť časť svojej osobnosti, ale počas
takého ťažkého a dlhého behu vychádzajú do popredia všetky dobré ale aj zlé
vlastnosti človeka. Ale tu chcem povedať, že každý z 12 bežcov, ktorí dokončili tento závod, si získal špeciálne miesto v mojom srdci nielen preto, že sú to neuveriteľne dobrí bežci, ale hlavne preto, že sú neuveriteľne dobrí ľudia. A je pre mňa veľmi ťažké vyjadriť, aký som šťastný, že som ich mohol spoznať. Každého z nich.
Hneď od začiatku závodu som sa snažil udržať si radosť. Všetky ťažkosti,
bolesť a ostatné veci som sa snažil brať nie ako niečo zlé, ale ako skúsenosti, ako
súčasť tohto závodu. Na piaty deň závodu som začal mať problémy s členkom. Bolo to pravdepodobne spôsobené tvrdým betónom, po ktorom sme bežali, a teniskami, ktoré som používal. Počas dňa som mohol aspoň chodiť. Ale večer to začalo byť
veľmi bolestivé. Na šiesty deň som bol schopný urobiť len 62 kôl (53 km). Na siedmy deň som do 18:00 hod urobil 50 kôl, a potom začal byť ten členok taký bolestivý, že bolo skoro nemožné naň stúpiť. Do 21:00 hod som spravil len 8 kôl, čo je asi 7 km. Toto bol pre mňa najťažší deň závodu. Stále som sa snažil si udržať radosť v srdci, ale ten členok ma tak bolel, že som sa nedokázal sústrediť na nič iné. Bolo to so mnou naozaj zlé. Večer počas svojej meditácie som sa pýtal: „Aký význam má tento závod, keď nedokážem cítiť žiadnu radosť, len bolesť?" Ráno prišiel doktor, aby sa na ten členok pozrel. Bol to mladý doktor, ktorý nemal žiadne skúsenosti s takýmto druhom závodov. Takže mi oznámil, že by som už nemal ďalej pokračovať v závode.
Mal by som ostať niekoľko dní v posteli, nechodiť a už vôbec nie behať. A vtedy som sa rozhodol. Chcem pokračovať, pokiaľ budem schopný aspoň chodiť. A to som mu aj povedal. Ale rozhodol som sa tiež pre niečo iné. Už nebudem chodiť. Budem bežať aj cez bolesť. Buď sa ten členok úplne zosype, alebo sa vylieči! Za niekoľko hodín bolesť úplne zmizla a ja som mohol urobiť v ten deň 100 kôl (88 km). Opuch z členka zmizol za niekoľko dní. Vedel som, že to bola len milosť Najvyššieho, ktorá vyliečila môj členok. Milosť Najvyššieho je nekonečne silnejšia ako celá medicínska veda dohromady. Od tohto dňa som bol schopný urobiť 100 kôl denne až skoro do polovice závodu.
Po asi dvoch týždňoch som začal mať iný druh problémov. Tenisky. Pred
závodom mi vraveli, že budem potrebovať asi 10 párov tenisiek. Ale zvyčajne sú tieto čísla prehnané. Takže som predpokladal, že 7 alebo 8 párov mi bude stačiť. Pred závodom som mal 6 párov. Ale kvôli tomu problému z členkom som 3 páry musel vyradiť, pretože tie mi spôsobovali ten problém. A kvôli novému betónu, ktorý položili nedávno a ktorý bol drsný ako brúsny papier, sa tenisky drali oveľa rýchlejšie, ako mohol hocikto predpokladať. Vďaka môjmu bežeckému štýlu a mojej hmotnosti mi jeden pár tenisiek vydržal iba 4 dni. Po 4 dňoch bola podrážka kompletne zodratá.
Po prvých dvoch týždňoch sme ja, Pranab a Róbert minuli takmer všetkky peniaze a začali sme drať posledné tenisky. A to bolo ešte pred nami ešte pár tisíc
kilometrov. Takže sme sa rozhodli poslať e-mail našim priateľom v Čechách a na
Slovensku s prosbou o pomoc. Od začiatku závodu sme od nich dostávali každý deň veľké množstvo e-mailov. Naozaj sme mohli cítiť ich jednotu s nami. Každý deň nám trvalo aj vyše pol hodiny, kým sme ich všetky prečítali a boli sme im za ne naozaj vďační. Ale aj tak sme boli naozaj prekvapení, keď sa za tri dni vyzberalo 3300$!!! To bolo oveľa viac, ako sme očakávali a dokonca viac, ako sme potrebovali. Ich jednota s nami nám naozaj zachránila závod. Peniaze sme dostali, ale moje problémy s teniskami pokračovali. Používal som tenisky Assics model GT2100 číslo 13 a šírku 4E. Ale takéto sme v celom New Yorku nemohli zohnať. Možno sme ich všetky vykúpili, pretože rovnaký model a číslo používali ešte Rainald a Rathin. Takže Sandhani, jeden z riaditeľov závodu, ich pre mňa objednal až z Kalifornie, ale trvalo ešte týždeň kým dorazili. Preto som nasledujúcich 7 dní musel behať v teniskách, ktoré už nemali žiadnu podrážku. Vedel som, že robím všetko, čo môžem, a výsledok je v rukách Najvyššieho. Ale moje nohy vydržali aj týchto 7 dní a ja som mohol pokračovať v nových teniskách.
Po 1400 míľach som začal spomaľovať. Aj keď som sa snažil jesť čo najviac,
moje telo bolo asi príliš veľké a ja som začal strácať svaly z nôh. Aj keď som sa
snažil, ako som vládal, už sa mi nepodarilo urobiť 100 kôl za deň. Nedalo sa robiť nič iné, len to prijať. Povedal som si, že budem robiť, čo bude v mojich silách a budem sa snažiť udržať si radosť.
Väčšinu závodu som behával sám. Bol som príliš pomalý, aby som mohol
s niekým behať, ale nevadilo mi to. Keď behám sám, môžem byť vo svojom vlastnom vnútornom svete. Ale taktiež bolo dobré bežať niekoľko kôl s niekým. Medzi nami nebola žiadna rivalita. Každý sa snažil pomôcť druhému ako len mohol.
Keď sa závod blížil ku koncu, každý sa ma pýtal, ako sa cítim. Na jednej
strane som bol šťastný, že môžem dokončiť 3100 míľ, ale na druhej strane som bol smutný, že sa to už končí. Čo nám chýbalo na tomto závode? Mali sme všetko, aby
sme boli šťastní. Robili sme to, čo máme radi, dostávali sme veľmi dobrú stravu, boli okolo nás úžasní ľudia, ktorí sa o nás starali, boli tam ostatní bežci, naši priatelia a mali sme Sri Chinmoya, ktorý prichádzal každý deň, aby nás požehnal, od ktorého sme dostávali toľko záujmu, že naše srdce nedokáže vyjadriť za to vďačnosť. Tak čo iné by sme ešte potrebovali?
Dokončil som 3100 míľ za 59 dní 12 hodín 20 minút a 48 sekúnd. Strávil som
na trati 60 úžasných dní. Tých 60 dní - boli to pravdepodobne najlepšie dni môjho
života. Chcel by som sa poďakovať Suprabha, Srdjanovi, Smarana, Rainaldovi,
Tsvetanovi, Pranabovi, Stutisheelovi, Trishulovi, Rathinovi, Abichalovi a Róbertovi za
to, že tam so mnou boli. Chcel by som vyjadriť moju najhlbšiu vďačnosť riaditeľom
závodu Rupantarovi, Sahishnu, Sandhanimu, Bipinovi a Sanatanovi za to, že všetko
spravili možným, našim božským kuchárkam za to, že kŕmili naše hladné telá, našim doktorom Pradhanovi, Aklanta, Mitchovi, Dr. Lee, Horstovi a ďalším, ktorí sa starali aby naše telá fungovali, našim neúnavným počítačom kôl, ktorí nám pomáhali dostať sa bližšie k nášmu cieľu a všetkým ostatným nemenovaným pomocníkom, ktorí prichádzali na závod, aby nás strážili, prinášali nám jedlo, povzbudzovali nás a tak ďalej. Špeciálne by som chcel poďakovať našim priateľom z Čiech a zo Slovenska za to, že nás podporovali vnútorne ale aj navonok. Chcel by som poďakovať našim pomocníkom Karlovi, Padapa, Purabi a Janovi, ktorí sa o nás troch Pranaba, Róberta a mňa starali. A svoju najhlbšiu vďačnosť by som rád vyjadril Sri Chinmoyovi za to, že mi dal možnosť bežať tento beh, že mi vždy veril aj keď ja som pochyboval, že mi dal vnútornú a vonkajšiu silu dokončiť tento závod, že mi ukazoval Svoju lásku, hrdosť, záujem a zaplavoval ma Svojím požehnaním, že mi pomohol naplniť môj sen, zdolať Everest ultrabehu. Ďakujem Sri Chinmoy.
Novinky
Fukušima, Japonsko - 4 mesiace po zemetrasení - návšteva detí
Premiéra filmu Challenging Impossibility
"Cvičenie - najlepší zdroj energie" Thomas Jefferson
3100- míľový beh sa začal
74-ročný Sri Chinmoy zdvihol zápästím svoju vlastnú váhu
Ashrita a jeho Guinnessove rekordy
Everest ultrabehu
Guinnessov rekord: Najväčšia tenisová raketa na svete
IMPOSSIBILITY CHALLENGER 12.ročník– Výzva prekonať nemožné
IMPOSSIBILITY CHALLENGER 13. ročník
Katie Baker: Z chaosu rozmanitosti - harmónia
Koncert v Trenčíne a v Bratislave
Marc Gellman: Sú zázraky reálne?
NOVOROČNÝ JOY DAY 2007 / 2008
Na 3100 míľovom behu Slovensko bodovalo
Najdlhší štafetový beh za medzinárodné priateľstvo sa začal v Dubline
Najväčšia kytica na svete
Najväčšia lízanka na svete
Nové slovenské rekordy v najdlhšom ultrabehu na svete!
Odhalenie sochy Sri Chinmoya vo fínskom meste Vaasa
Prekonal kanál La Manche aj Lochness
Prezident Gorbačov navštívil v New Yorku Sri Chinmoya
Purushottama v Royal Albert Hall
Slávnostné odhalenie sochy Sri Chinmoya na Bali
Socha Sri Chinmoya v Oslo
Sri Chinmoy: najplodnejší skladateľ a textár na svete
Svetový beh harmónie sa začal v Guatemale
Veselý kolotoč – ukážka sily Sri Chinmoya
World Harmony Run - veľkolepé finále v Prahe
World Harmony Run
Ďalší Ashritov rekord: 48,523 sviečok zapálených na torte
Except where explicitly stated otherwise, the contents of this site are licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 3.0 Unported License. read more »
SriChinmoyCentre.org is a Vasudeva Server project.