Fukušima, Japonsko - 4 mesiace po zemetrasení - návšteva detí

V rámci humanitárnej služby Oneness Heart – Tears and Smiles Vlado Kulíšek z Trenčína v minulých dnoch spolu s českým kolegom Abhisarom navštivili Japonsko, konkrétne oblasti postihnute vlnou Tsunami. Vrcholom cesty boli dojímavé rozdávanie osobných pozdravov, kresieb a darčekov deťom a seniorom od detí z Čiech, Slovenska, Ruska a Ameriky.

Z Tokia sme odchádzali japonskými priateľmi v pondelok ráno (11.7.2011) asi o 02,00 hod, takže sme toho veľa nenaspali. Chystali sme totiž ešte kopu vecí na cestu. Do postihnutých oblastí sme prišli asi o 8 hod ráno a išli sme v podstate na východ, takže sme videli východ slnka. Bol nádherný, tak som si hovoril, že je pekné vidieť východ slnka v krajine vychádzajuceho slnka... To, čo sme videli po príchode už bohužial tak pekné nebolo.

Už keď sme ráno prichádzali, tak bolo vidno, že je to tam stále strašné. Všade obrovské kopy všelijakých trosiek, stovky a skôr tisíce poničených aut, ktoré už stihli pozvážať na hromady, zbúrané mosty, domy. Často tam uprostred pevniny vidno zničené lode, na jednom mieste som videl auto na asi 3 poschoďovej budove na streche! No proste sila. Prvý deň sme boli na 3 školách. Rozdávali sme tam rôzne darčeky od detí z Česka, Slovenska, Ameriky a Ruska. Boli to len také drobnosti a obrázky, ale skôr išlo o to, dať deťom najavo, že na nich niekto myslí. Mnohé z ních bývajú len v provizórnych bunkách, niektoré prišli aj o rodičov. Robili sme im taký program, kde som im okrem iného robil klauna. Deťom aj učiteľom sa to veľmi páčilo. Vždy keď sme prišli na začiatok tak nas vitali v riaditeľni čajom a chviľu sme si rozprávali. Tu totiž nemôžeš hneď prísť k veci, keď sa s niekym rozprávaš.... Vždy keď ma predstavovali, tak tí riaditelia škôl až hýkali, lebo tu majú umelcov akosi v úcte. A na záver sa to vždy znova v tej riaditeľni opakovalo. Toľkokrát, čo som sa uklonil za tieto 2 dni, som sa neuklonil za celý život. Oni sa totiž stále ukláňajú - čím hlbšie, tým lepšie.

Sú to úžasni ľudia, úplne iná kultúra, ako u nás. Mám pocit, že tu snáď ani nemôže byť nejaká kriminalita. Aj keď, keď sme prichádzali ráno tam, tak boli úplne plné cesty a medzi tými všetkými autami sme videli asi 20 autobusov s vezňami. A potom nám hovorili, že zápchy sú preto, lebo tam každé ráno prichádzajú tisícky dobrovoľníkov z celého Japonska pracovať a pomáhať pri likvidácii následkov toho tsunami. No a tí vezni tam zjavne jazdia tiež pracovať. Na koni darčeky od detí a ja som im niečo zahral. Bolo vidno, že im to nie je všetko jedno a mali slzy na krajíčku (ono to teda nebolo jedno ani nám). V tej telocvični bolo postavaných zopár stanov, kde bývali tí šťastnejší, ostatní, mali len také kóje zhruba 3x3 metre, kde mali všetky svoje veci. Ináč sme videli aj také postavané bunky, kde nám jeden riaditeľ školy rozprával, že tam žijú povedzme 7 ľudia v 2 miestnostiach.

Večer sme sa ubytovali v takom neoficiálnom campe, kde sme si postavali stany. Ešte pred tým sme za zastavili v takých verejných kupeľoch, aby sme sa umyli. Čímsi to pripomínalo ruskú "baniu". Človek tam má svoju priehradku so zrkadlom, kde si napúšťa vodu do lavórov a umýva sa. Zaujímava skúsenosť. Ešte tam bol aj bazénik na relaxáciu, ale bola v ňom taká horúca voda, že som do toho nedokázal vliezť. Naposledy som stanoval tuším niekedy pred 30 rokmi, tak som teraz kvôli tomu musel ísť až do Japonska. V tom campe bolo zopár ďalších stanov, väčšinou to boli všelijakí dobrovoľnici. Stretli sme tam napríklad jedného Američana, čo žije s japonskou manželkou už dlhé roky v Japonsku. Ten každý deň chodí niekde pomáhať. Úžasné. Ináč on mal pri sebe aj dozimeter a ukazoval nám, že tá radiacia je úplne minimalna (aspoň v tom campe). Japonské dievčatá nám tam navarili večeru (my sme zatiaľ stavali tie stany, čo nebolo až tak jednoduché, lebo už bola tma). Ráno sme zasa všetko upratali. Tu je všetko na povel, takže o 22,00 hod vyhlásili v tom campe večerku a ráno o 6,00 budíček. Všetci sme museli pomáhať upratať celý camp.
Po raňajkách sme zasa vyrazili do ďalšej školy. Na obed sme sa vrátili do campu. Pracoval tam taký chlapík, ktorý pred katastrófou mal svoju školu na robenie japonského narodného jedla SOBA. Sú to v podstate nejaké, tuším pohankové (?) cestoviny. Strašne sme sa mu páčili, tak nám ich navaril. Fakt dobré. No a potom sme išli na ďalšie 2 školy. Najmä tá posledná bola super. Bola to stredná škola a stála na kopci, z ktorého bol výhľad priamo na celú tu postihnutú oblasť. Ukazovali nám fotku, ako niekto z tej školy odfotil tú vlnu tsunami, keď as blížila. Riaditeľ hovoril, že až 80% tých detí býva v tých shalteroch, čiže v provizórom ubytovaní. No a potom sme už išli naspäť do Tokia a zasa sme tu hrôzu videli. Je to neuveriteľné, keď sme si uvedomili, že je prakticky presne 4 mesiace po katastrófe a pritom je Japonsko taká silná ekonomika... Podľa mňa je tam práce ešte na veľa rokov.
Po ceste naspäť sme boli na večeru a zasa sme sa zastavili vo verejných kupeľoch. Zjavne to tu je veľmi populárna a rozširená vec. Tam bola dokonca aj nejaká minerálna voda, ale do tej teplej som nedokázal vliezt ani tu. Našťastie tam bol aj taký studený bazén.
Do Tokia sme prišli asi o 2 hodine ráno, Ja som bol prakticky celý čas hore, lebo som sa rozprával s vodičmi, aby nezaspali. V Tokiu nás ubytovali v hoteli, ale kým sme to všetko zvládli boli 3 hodiny ráno. No a tým sa skončila naša „japonská misia“.Vďaka všetkým, ktorí nám ju umožnili.

Slzy a úsmevy srdca jednoty