O behaní



Od Paliho:


Run and become,become and run. Bež a staň sa,staň sa a bež.

Sri Chinmoy

Už dlhší čas som sa chystal napísať nejaký článok alebo príspevok a zverejniť ho na týchto stránkach. Konečne som si sadol k počítaču a napísal tieto riadky. Už samotný názov napovedá, že reč bude o behaní, presnejšie o mojich skúsenostiach a zážitkoch,ktoré som za tých pár rokov čo sa snažím pravidelne behať nazbieral.

Väčšina z nás svoje prvé skúsenosti z behaním prežila už na Základnej škole. Pamätám si veľmi dobre ako som musel odbehnúť 1500 m na telocviku a potom týždeň trpeť svalovou horúčkou. To už ani nehovorím o 12 minútovom behu,ktorý mi dal tiež hodne zabrať.Samozrejme mal som spolužiakov, ktorí nejakým si spôsobom ten beh zvládali veľmi dobre. Pre mňa bol beh v tom čase utrpením. Ale aj napriek tomu som už od detstva inklinoval k športu. Dá sa povedať, že som bol taký všestranne športovo zameraný. Kedže som vyrastal na dedine jediným a najviac rozšíreným športom bol futbal. Netrvalo dlho a už v druhej triede som začal pravidelne trénovať futbal. Samozrejme pri futbale sa človek aj dosť nabehá. A tu pokračovali moje skúsenosti s behaním. Futbal hru ako takú som mal veľmi rád, ale to behanie bolo pre mňa stále utrpením. Ako roky plynuli,stále som zostával futbalu verný. V dorasteneckom družstve to behanie dostavalo už iný rozmer. Počas zimnej prípravy sme počas jedného tréningu nabehali minimálne 20 km. V týždni sme mali dva takéto tréningy. Vedel som, že bežecká kondícia je potrebná ak chcem hrať futbal a z toho dôvodu som začal vnímať beh už nie ako veľké utrpenie, ale ako potrebné utrpenie do istej miery ako príjemné utrpenie. Ale stále to bolo niečo čo mi nedávalo radosť. Vtedy som behal preto, lebo som musel pokiaľ som chcel naďalej hrať futbal. Pri futbale som zostal až do 24 rokov. Presne toľko mi bolo keď som sa stal žiakom Sri Chinmoya.

A každý z nás dobre vie aké zmeny a malé zázraky sa začali diať práve od toho času ako sa stali žiakmi. V mojom prípade jedna z veľkých zmien bola, že som začal pravidelne behávať. Ale podstatné na tom bolo to,že som to chcel sám a nikto ma do toho nemusel nútiť.

Stačila len malá inšpirácia z jedného článku, kde som sa dočítal ako jeden slovenský žiak zabehol 600 míľ čo je asi 1000 km. Toto vo mne prebudilo túžbu raz niečo podobné odbehnúť. A dalo mi to inšpiráciu naďalej pravidelne behať.Snažil som sa behávať aspoň 5 krát v týždni. Cez týždeň som behával zhruba od 3 km do 5 km.Cez víkend, keď bolo viac času, tak som si dával 10 až 15 km behy. Spolu to dávalo asi 35-45 km týždenne. A to som býval na konci týždňa dosť unavený.

Netrvalo dlho a prišla ku mne inšpirácia v podobe 24 hodinového behu. Mám asi to šťastie, že keď som inšpirovaný pre niečo, tak ma dokáže málo čo zastaviť. Tak to bolo aj s tou 24 hodinovkou. Nemal som toľko nabehané, aby som v pohode alebo bez väčších problémou zabehol 24 hodinový beh. Ale inšpirácia bola silnejšia ako všetko ostatné okolo. A tak som sa prihlásil. Dôležité bolo, že som nemal žiadne očakávania. Išiel som tam s jediným cieľom.Dokončiť ten závod a zažiť tú atmosféru akú je možné zažiť len na týchto behoch. A bola to pre mňa veľká škola ultrabehu. Kedže som nemal žiadne skúsenosti z podobných behov, dokonca som nemal odbehnutý ani maratón, bolelo ma všetko, čo bolieť mohlo. Ale aj napriek bolestiam ktoré som prežíval počas a potom aj ďalší týždeň, celkovo som z toho mal veľkú radosť.A práve radosť je niečo, čo ma naďalej ženie k tomu aby som stále behal a prekonával sám seba. Najväčšou inšpiráciou pre mňa je moj Guru, ktorý neustále prekonáva svoje vlastné dosiahnutia.

Postupne som začal chápať ako to je s radosťou a behom. Ako môže niekto prežívať radosť, keď ho bolí celé telo. Samozrejme hovorím o ultrabehoch, kde človek odbehne neuveriteľné kilometre. A aj pre mňa bolo neuveriteľné predstaviť si, že by som dokázal zabehnúť 500 alebo až 800 km.Lenže ako som spomínal od toho času čo som žiakom sa v mojom živote stávajú malé zázraky, tak aj v tomto prípade to, že som v roku 2005 zabehol v New Yorku na 10 dňovom behu 540 míľ, čo je asi 860 km, považujem za nie malý zázrak, ale veľký zázrak.Tých 10 dní bolo pre mňa naozaj intenzívnym spoznávaním samého seba. Človek si tam uvedomuje veľmi zreteľne a intenzívne svoje dobré, ale hlavne svoje zlé vlastnosti. Práve kôli tomuto poznaniu sa aj naďalej chcem venovať ultrabehom.