Ako sme hrali v Stromovke

Od Sandra:

Deň sa začal veľmi dobre. Spal som u kamaráta a napriek tomu, že on odišiel skôr – našiel som v jeho ladničke namletú kávu. Výborná.

Trochu sme sa prekvapili, že okolo Stromovky sú samé modré čiary, nebolo kde zaparkovať. To tam po minulé roky nebývalo. Ale vyriešili sme to. Hlavne dlhšou chôdzou.

Keď sme dorazili na okruh, bežci už bežali, počítači počítali a občerstvovači občerstvovali. Brali sme to však tak, že bežci majú zatiaľ dostatok svojich síl a teda podpora od nás pomôže lepšie až neskôr. Tak trochu tajne sme dúfali, že aparatúra bude už stáť – niektorí chlapci z kapely dorazili skôr - a my iba naladíme a Ideme Na To!! Ešte dobre, že naše dúfanie bolo iba tajné. Samozrejme, začali sme ako vždy – skladaním aparatúry. Pardón. Nebolo to ako vždy – niekedy si sami rozkladáme aj stan. Stan tu však stál. Krásny, veľký, priestranný.

Aparatúru sme poskladali tak nejako rýchlo. Asi preto, že nás nebol plný počet. Minimálne dvaja stáli členovia chýbali. Nerátam ďalších stálych ale momentálne neobsadených členov. Ako napríklad „basák“. Basák je pozícia, ktorá v našej kapele najčastejšie chýba. Spotreba basákov je dosť veľká. Ja si pamätám na štyroch, vlastne piatich. A už znovu chýba .... No čo. Takže aparatúru sme poskladali rýchlo. Potom sme zistili, že nám zdúchol bubeník. Náš bubeník totiž rád behá a odolať okolo krúžiacim bežcom nie je ľahké. Povedali sme si, že nám to nevadí a aspoň nastavíme zvuk. Už som vám povedal, že nedorazil zvukár? Máme dvoch zvukárov – kamarátov, ktorí s nami sem-tam vyrazia na cesty. Teraz nevyrazili.

Tak teda začali sme nastavovať zvuk. To sa robí tak, že jednotlivé nástroje a hrdlá (ak ste spevák) začnú postupne niečo vyludzovať a ten z nás, ktorý sa na to podujme, začne na mixážnom pulte otáčať rôznymi kolečkami a „šoupátkami“ – je ich tam asi tak dvesto. Ostatní mu hovoria, že sa nepočujú alebo, že niekoho iného počujú až veľmi moc. Prípadne, že sa im ten zvuk nepáči. Alebo že by aj tak najradšej hrali akusticky. Keď sa to však podarí, tak ten elektrický zvuk je naozaj krásny. Náš kapelový technický buditeľ – huslista – navyše dokúpil takú krabičku, ktorá ovplyvňuje vnímanie našej hudby a tá sa vám potom zdá krajšia. To nás fakt potešilo – pretože úprimne – niekedy sa to hodí. V sobotu sa nám to zvukové nastavenie podarilo a zvuk bol krásny. A nie len podľa mňa. Aj spoluhráčom sa zdal. Všetko sme mali nastavené a začali sme čakať na bubeníka. Aby som to čakanie využil naozaj dobre, tak som si našiel takú veľkú plachtu, odtiahol ju pod príjemný strom na chladnú trávu a začal som ... snívať ... – vidíte, to je to pekné slovo čo som hľadal. Z tohto snívania ma vytrhol syčivý zvuk a prúd minerálky, ktorú mi doniesol náš trubkár a šejkista zároveň. Pekné od neho, že na mňa myslel. Napokon to osvieženie mi prišlo vhod. Vlhká košeľa ma zaujímavo ochladzovala ešte dlho potom.

Bubeník dobehal. Začali sme hrať. Toto je pre mňa časť ktorú si najviac užívam. Užívam si ju vtedy keď sa nám hrá dobre, ide nám to a nie sme upachtení a unavení z cestovania. A to sme neboli. Hranie som si – ako som už povedal - fakt užíval. Najlepšie to bolo do prvej prestávky. A ozaj – na bubeníka som sa nehneval – doniesol mi raňajky a hral super. Veľa energie, dobrý rytmus a stále chcel pokračovať. Tak sme chceli pokračovať aj my ostatní. Mám rád, keď vidím, že sa hudba bežcom páči. Je to pekný pohľad, keď sa zadívate do diaľky a vidíte celý rad bežcov ako sa boria s kilometrami v rytme vašej hudby. Vtedy hráte, dívate sa, tešíte sa a cítite, ako si s nimi vymieňate energiu.

Po prvom bloku hrania nadišiel čas obeda. Presunuli sme sa do stanu na občerstvovaciu stanicu a žartujúc počkali, kým nedorazí obed. Oddýchnutí sme si v zákutí parku trochu osviežili nové piesne, ktoré pripravujeme a vrátili sme sa do našeho hudobného stanu. Počas našej neprítomnosti sa mikrofónov zmocnili naše hudobné kolegyne a bežcov povzbudzovali ony. To bolo fajn – nemali sme výčitky, že hráme v tom zákutí a nie na mikrofóny.

Začali sme znovu hrať. Aby sme si to urobili zaujímavejšie, začali sme hrať tie nové piesne, ktoré sme práve trénovali. Bol by som zvedavý, či ste si to všimli. Či ste postrehli rozdiel oproti tým skladbám, kde sa nemusíme ani náhodou pozrieť do nôt a sústredíme sa iba na vás a hudbu. No možno mi to raz poviete. Myslím si, že z niektorej piesne určite niečo bude. Myslím si, že nie iba z jednej. Uvidíme.

Náš kapelník gitarista nás ani tentokrát nesklamal. Jeho už tradičným ozvláštnením našich vystúpení je výmena roztrhnutých strún počas prebiehajúceho koncertu. Proste dáva do toho všetko. A tak to má byť. Ešte jedna vec ma potešila: počas tohto koncertu v našom hudobnom stane hosťoval a spolu s nami hral – i keď nie po celý čas – náš vynikajúci virtuózny klávesista. To bol ten so sluchátkami na ušiach. Hrali sme s jednou malou pauzičkou až do konca behu. Po finálnom odpočte sme začali skladať nástroje, aparatúru a sami seba tak, aby sme mohli vyraziť domov. To sme zvládli ešte skôr ako rozloženie všetkého. Nasledovala pasta – pasta je typické bežecké jedlo sú to vlastne akokoľvek pripravené cestoviny. Bežci v cieli sedeli na lavičkách, pastovali a čakali na vyhlásenie výsledkov. Chvíľu sme spoločne debatovali a potom sme sa odprechádzali k nášmu autu. Nešoféroval som – čo bola pre mňa príjemná zmena. Bolo zaujímavé, ako rýchlo mi prešla cesta do Bratislavy. Áno znovu som sníval ... skoro celú cestu.

Už sa teším na ďalšiu spoločnú hudobnú akciu. Zdraví Váš flautista.