Humanitárna pomoc



Od Saši:


Už od svojho detstva som obdivovala ľudí, ktorí pôsobili v humanitarnej oblasti a postupne vo mne rastla nádej, že aj ja by som sa tomu mohla raz venovať. Práve minulý víkend, 20.5., som videla video, na ktorom boli fotky z Indonézie zasiahnutej tsunami. Odplavené domy, smutné tváre ľudí - hlavne detí, ktoré náhle osireli a komentáre reportéra spôsobili, že mi po tvári začali tiecť slzy. Ďalšie zábery ukazovali deti z rôznych krajín, ktoré posielajú svoje kresby a priateľské pozdravy pre deti z Indonézie, ktoré si ich zase lepia na steny novopostavenej školy.

Pocit jednoty a sympatie sa vo mne zintenzívnil pri fotkách z Pakistánu, kde minuloročné zemetrasenie spôsobilo podobné škody. Tisíce mŕtvych, zrúcané domy, osamelé deti a smutní ľudia. Vtedy nadišiel ten správny čas na projekt, ktorý sa volá " Deti deťom ". Spočíva v tom, že deti v školách pripravia balíčky so základnými školskými potrebami a malou hračkou, nakreslia obrázok a pridajú svoju fotku s malým pozdravom v angličtine. Takéto balíčky sa potom pošlú deťom v Pakistáne, ktoré už na ne čakajú.

Neváhala som ani ja a hneď som navštívila niekoľko základných škôl v Zlíne. Ukončenie školského roka a filmový festivalvšak spôsobili, že mnohé školy už nemali kapacitu na ďalšie projekty :o( Bola som z toho trošku sklamaná, ale čakalo ma jedno posledné stretnutie s pánom riaditeľom. Vybrala som sa za ním s neveľkou nádejou na úspech a vo chvíli, keď si odo mňa zobral všetky podklady o projekte sa všetko zmenilo.

Na druhý deň ma už vítal s nakopírovanými listami pre učiteľov a žiakov a so slovami : " Sašo, to sa musí podporiť ! ". Ďalší deň mi pri odchode triasol rukou : "...gratulujem vám Sašo, že ste to dokázala..." Neverila som vlastným ušiam. :o) Veď len vďaka nemu sa tento projekt stal pre mnohé deti tak reálny.

Nakoniec mám ešte jeden príbeh. Stalo sa vám už niekedy, že ste do niečoho vložili energiu a ona sa vám potom vrátila ? Akoby to bol jeden začarovaný kruh...

Tak teda v piatok 26.5. som bola ako vždy v práci, v obchode s darčekmi a trochou náradia. Keď k nám prišli dve malé dievčatá, nechali si pri pokladni tašku s nejakým nákupom a odhodlane šli k hračkám. Pri platení si vypýtali svoj predošlý nákup. Vtedy som si na ňom všilma niečo známe. Spýtala som sa ich na čo použijú to čo kúpili. Ich odpoveď mi dala veľkú radosť..." robíme v škole balíčky pre deti zo vzdialenej zeme, ktoré napríklad stratili rodičov..." Spýtala som sa ešte z akej sú školy, aby som sa uistila, že to je tá, v ktorej som bola a s úsmevom som pochválila ich projekt. Dievčatko mi ukázalo aj sponku do vlasov pre svoju budúcu kamarátku v Pakistáne a veselo odišli.

Bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok, ktorý ma naplnil odhodlaním aj naďalej pokračovať v podobných projektoch.