Emócie, odpútanie a pripútanie

Existujú dva druhy emócií.

-Jeden typ emócií je v hmotnom fyzickom tele. Táto emócia je agresívna. Len nás spútava a nakoniec odčerpá našu fyzickú, vitálnu a mentálnu energiu.

-Druhý typ emócií sú božské emócie. Hovoria nám: „Prišli sme od Boha, ktorý je Nekonečnosťou, Večnosťou a Nesmrteľnosťou.“ Takýto druh citového rozochvenia nám pomôže vstúpiť do svojho najvyššieho a najhlbšieho ja. Emócie, ktoré sa rozpínajú, vždy privítame, zatiaľ čo emócie, ktoré nás pripútavajú k nášmu obmedzenému fyzickému telu, musíme premôcť a odhodiť preč.

Zamyslime sa teraz nad odpútaním. Odpútanie musíme vidieť v správnom svetle. Ak poznáme význam zodpovednosti, budeme poznať aj význam odpútania. Kto je zodpovedný? Nie som to ja, nie si to ty. Nie je to ani naše vonkajšie ja či naše vonkajšie telo, ale Božské v nás. Ak dokážeme úprimne, nefalšovane a oddane odovzdať svoju zodpovednosť Najvyššiemu, Božskému v nás, vtedy automaticky spoznáme význam odpútania.

Odpútanie neznamená ľahostajnosť. Neznamená: „Nepatrím k nemu a on nepatrí ku mne. Môžem naňho zabudnúť. Nemusíme udržiavať žiadny kontakt.“

Pravé duchovné odpútanie prichádza iba vtedy, keď cítime, že sme dali Najvyššiemu to, čo máme a to, čím sme. Máme priateľov, deti, manžela či manželku, príbuzných a rozličný majetok. Tiež máme svoju vlastnú bytosť: telo, vitál, myseľ, srdce a dušu. Ak dokážeme položiť k Nohám Najvyššieho to, čo máme a to, čím sme a povedať, že On je zodpovedný, že je to On, kto sa o nás musí postarať, iba vtedy sa môžeme naučiť odpútaniu. Len tým, že budeme popierať a oddeľovať sa od vedomia ostatných, sa nemôžeme zdokonaliť v odpútaní. V odpútaní sa môžme zdokonaliť iba vtedy, keď cítime, že

Božské v nás je rovnako zodpovedné za nás aj za ostatných. Potom nám naša vnútorná ašpirácia povie, ako ďaleko máme ísť, kde a kedy sa máme zastaviť vo vzťahu k ostatným. Naša ašpirácia, ak je úprimná, nám určite povie, kde je hranica odpútania, pretože Najvyšší neustále hovorí prostredníctvom našej ašpirácie.

Ak máme dieťa, musíme sa oň starať. Musíme ho vychovať a dať mu všetko, čo potrebuje pre život. V detstve mu musíme pomáhať. Musíme cítiť, že počas týchto rokov Božské koná v nás a cez nás, aby tomuto dieťaťu pomohlo. Neskôr, keď z neho vyrastie mladý človek, musí naša pomoc prestať. Ak sa aj naďalej pokúšame zasahovať do jeho života, robíme chybu. Musí vstúpiť do svojho vlastného sveta. Musí nadviazať priamy kontakt s Božským a naplniť svoj život.

Nie je až také ťažké odpútať sa od svojho okolia. Ale pravé odpútanie by malo byť odpútaním sa od nevedomosti, nie od konkrétnej osoby alebo veci. Nevedomosť musíme oddeliť od svojho bytia. Potom uvidíme, že už nie je nič, od čoho sa musíme odpútať, všetko je len Múdrosť a Svetlo.

Otázka: Mali by sme vo svojom každodennom živote potláčať emócie?

Sri Chinmoy: Nie, v našom každodennom živote nie je nič, čo by sme mali potláčať. Potláčanie je veľmi zlé. Ak dnes niečo potláčame, zajtra sa v nás odohrá vnútorná vzbura.

Nesmieme potláčať svoje emócie, ale musíme sa pokúsiť ich osvietiť. Keď ich osvecujeme, získavame skutočnú radosť. Ale čo sa deje, keď niečo potláčame? Len sa nútime ísť za hranicu svojej vnútornej ochoty. Keď sa pokúšame niečo potlačiť, musíme vedieť, že naša vnútorná vôľa sa zatiaľ ešte nestala nezlomnou silou vôle.

Je to len určitý druh túžby, ktorú máme. Tak, ako túžime užívať si život potešenia, rovnako ho túžime aj potlačiť, pretože cítime, že je to niečo zlé. Musíme si uvedomiť, že v živote potešenia prichádza sklamanie. Ale potláčať život potešenia je nesprávny spôsob. Ak je naším cieľom svetlo, potom myslime viac na svetlo ako na noc.

Emócie samé osobe nie sú zlé, ale ľudské emócie nanešťastie zlé sú. Svojimi ľudskými emóciami vlastníme a sme vlastnení. Avšak božské emócie hovoria: „Som Božie dieťa. Je pod moju dôstojnosť, aby som sa poddal nevedomosti. Môj Otec je samé Svetlo, samá Dokonalosť a samá Láska“

Tieto emócie prichádzajú priamo z najväčšej hĺbky nášho srdca. Ale ľudské emócie, ktoré pozorujeme, alebo ktorým podliehame, sú len nižšie vitálne emócie. Tieto emócie musíme premeniť a osvietiť. Tak, ako sa noc premení na svetlo, musíme aj my premeniť ľudské emócie na božské emócie.

Ak meditujeme na pozitívnu vec, to znamená na svetlo, potom svetlo do nás vstúpi. Ale ak stále myslíme na noc a bojíme sa noci, potom nevedome vstupujeme do jej panstva. Myslime po celý čas na svetlo, ktoré nás nakoniec zachráni. Potom pobežíme k svojmu predurčenému Cieľu.

Takže kedykoľvek vystúpia do popredia emócie, nesnažme sa ich potlačiť. Len sa pokúsme myslieť na božské emócie. Keď sa dokážeme úplne rozšíriť, keď dokážeme zotrvať v Nekonečnosti, v Rozľahlosti, potom nebudeme potrebovať nič vlastniť, ani mať obmedzené potešenie. Ak budeme meditovať na radosť, božskú radosť, potom automaticky do tejto radosti vrastieme. Tak sa nepokúšajme nič potláčať. Len sa snažme meditovať na správnu vec, a tou správnou vecou je svetlo.

Otázka: Mám problém s emóciami a zlými myšlienkami. Napádajú ma, a keď sa ich snažím odohnať, stávajú sa silnejšími.

Sri Chinmoy: Nie, nie, nie! To je nesprávny spôsob myslenia. Ak ťa niekto napadne a ty cítiš, že je od teba silnejší, ako môžeš vyhrať, keď s ním budeš bojovať? Namiesto toho, aby si bojoval ľudským spôsobom, musíš zosilnieť. Teraz nemôžeš zabrániť týmto silám, aby útočili, ale môžeš urobiť svoju pevnosť mocnou a odstrašujúcou.

Ako to urobíš? Pomocou neustálej ašpirácie. Ak budeš mať neustálu ašpiráciu, potom sa tvoja vnútorná bytosť a tvoje vonkajšie telo stanú veľmi silnými a mocnými. Keď ťa potom napadnú nepriateľské sily, pocítia, že klopú na nesprávne dvere. Ale ak sa prestaneš snažiť, aby si zosilnel, alebo ak sa proti nim postavíš, kým si ešte stále slabý, robíš poľutovaniahodnú chybu. Musíš sa stávať silnejším každý deň, každú hodinu, každú minútu.

Takže znovu. Keď príde nepriateľ, musíš byť silný. Nebudeš nikoho napádať, ale sebaobrana je vždy potrebná. V opačnom prípade dovolíš zlodejom, lupičom a všelijakým zločincom, aby do teba vstúpili. Prečo by si mal dovoliť, aby ťa zabila nebožská či nepriateľská sila? To je absurdné. Ak sa to stane, potom len vytvoríš viacej nevedomosti. Keď sa brániš, je nesprávne si myslieť, že osoba, s ktorou bojuješ je silnejšia. Keby to bolo tak, potom by nikto neporazil svojho nepriateľa. Myslíš si: „Ak ma môj nepriateľ chce zabiť, nech ma zabije. Ja budem ticho.“

Ale to je nesprávny postoj. Nebudeš robiť nič zlé, a zároveň nedovolíš ostatným, aby urobili niečo zlé v tvojom živote – taký by mal byť tvoj postoj.

Otázka: Zvyčajne si myslíme, že sme pripútaní len k niekomu, koho máme radi. Ale môžeme byť pripútaní aj k niekomu, koho radi nemáme. Ako sa môžeme odpútať od osoby, ktorú nemáme radi?

Sri Chinmoy: Existujú dva druhy pripútania: pozitívne pripútanie a negatívne pripútanie. Pozitívne pripútanie vzniká, keď máš niekoho rád. Celý čas sa snažíš toho človeka potešiť, a zároveň sa snažíš, aby ťa aj on potešil. Negatívne pripútanie znamená, že máš nepriateľa. Žiarliš na neho a on žiarli na teba. Vtedy sa tvoja myseľ nedokáže oslobodiť, aby nemyslela na tú osobu. Po celý čas zamestnáva tvoju myseľ negatívnym spôsobom. Neustále premýšľaš o tom, ako by si toho človeka mohol prekonať a dať mu pocítiť, že si lepší ako on. Je v tom určitý druh výzvy.

Ani v jednom prípade nemáš čas myslieť na seba. Buď myslíš na svojho priateľa, alebo myslíš na svojho nepriateľa. Ale keď myslíš na svojho priateľa, je to pozitívne. Pokúšaš sa pripútať si toho človeka, alebo mu dovolíš, aby si on pripútal teba. Máš radosť, keď na tú osobu myslíš, a tiež máš radosť, keď tá osoba myslí na teba. Negatívny spôsob znamená, že chceš tomu človeku ublížiť, ale pritom nechceš, aby on ublížil tebe. Pokúšaš sa ublížiť človeku, ktorého nemáš rád, ale zároveň chceš, aby ten človek mlčal. Nechceš, aby opätoval tvoj útok. Chceš ostať na vrchole stromu a zároveň chceš, aby ten človek ostal dole pod stromom.

Avšak v oboch prípadoch musíš vedieť, že toho druhého človeka spútavaš a on spútava teba. Ak od toho človeka chceš čokoľvek na fyzickej úrovni, iba ho spútavaš. A ak ten človek chce niečo od teba, aj on ťa spútava. Na fyzickej úrovni je to vždy tak.

Ale na duchovnej úrovni máme voči iným len pocit oddanosti. Nie je to pripútanie, je to len oddaný pocit jednoty, neoddeliteľnej jednoty. Keď sme s obyčajnými ľuďmi, neašpirujúcimi ľuďmi, ide vždy len o pripútanosť. Spútavame niekoho svojou túžbou a ten človek nás spútava svojou túžbou. Ale duchovného človeka, duchovného Majstra, nespútavame. Len sa snažíme hodiť sami seba do jeho rozsiahleho vedomia, ktoré cíti naša duša. Keď sa hodíme do jeho bezhraničného vedomia, znamená to, že budeme slobodní. Vtedy chceme byť s Rozsiahlosťou, v Rozsiahlosti a pre Rozsiahlosť. Vedome sa ponárame do Nekonečnosti, konáme s Nekonečnosťou a pre Nekonečnosť.

Ale keď hodíme samých seba do niekoho, kto je neosvietený a chceme, aby ten človek hodil svoju bytosť do nás, prirodzene tam bude len temnota a obmedzenie. Kde je temnota, tam je obmedzenie. Vedome alebo nevedome vstupujeme do temnoty, keďže ten človek nie je osvietený a my takisto nie sme osvietení. Keď spolu idú dvaja slepí, nikdy nemôžu jeden druhému ukázať svetlo. Dvaja chorí v nemocnici nemôžu jeden druhému ponúknuť silu.

Takže či už je pripútanie pozitívne alebo negatívne, je vždy deštruktívne. Ak naše myšlienky a úvahy smerujú k neašpirujúcej a nerealizovanej osobe, sú zbytočné. Ale ak dokážeme nasmerovať svoje myšlienky, úvahy, ideály, svoju ašpiráciu a svoj zmysel pre vnútornú povinnosť k našej misii, k nášmu cieľu, k duchovnému Majstrovi, potom budeme v bezpečí, potom budeme naplnení.